Slnko svieti. Ranné vsávanie bolo po predošlej noci trochu ťažšie ako obvykle. Už niekoľko dní som sa tešil. Dnes bol ten deň keď som si mal kúpiť svoj vytúžený notebook. Peniaze som si požičal od rodičov, ako inač. Vadilo mi to ale v podstate som bol spokojný so svojou vyjednávacou taktikou, vďaka ktorej sa mi podarilo presvedčiť oboch rodičov, že to budú dobre uložené peniaze.
Muž v obchode mal smiešne vlasy, bol oblečený v zelenkavom tričku a hnedých menčestrákoch. S prívetivým úsmevom mi vysvetľoval výhody a nevýhody tých a tých notebookov. Cestou s obchodu mi na chrbát svietilo slnko. Námestie bolo plné ľudí ktorí ako mravce behali, chodili a nosili všeličo možné. Ženy s deťmi v kočíkoch. Muži na pive, alebo tí v čiernych oblekoch s bielymi košeľami. Decká sediace pri fontáne s rukami vo vode a ich matky ktoré ich napomínajú: „voda je špinavá“. S veľkým balíkom som prešiel cez celé námestie, sadol som na autobus a bol som doma.
Niekedy mám pocit, že si s otcom nerozumiem, akoby hovoril iným jazykom. Ja niečo hovorím a on zase úplne niečo iné. Ja niečo poviem čo myslím tak a on to samozrejme pochopí inak. Možno je to bežný problém dospievajúcich a iba ja s toho robím vedu. Chyba je, že ja už nedokážem znášať problémy v komunikácii. A to stačí, aby som vybuchol a začal vykrikovať, rozhadzovať rukami a urážať aj tých ktorých v skutočnosti nechcem.
Podvečer som pracoval v krčme na dedinke kam sme sa presťahovali. Samozrejme, že môj nový notebook bol so mnou a ja som sa mu patrične venoval. Možné je, že aj trochu viac ako by som mal, pretože kde-tu boli na prázdnych stoloch takisto prázdne poháre. Už tam nebol nikto. Ani tí, ktorí sú tam stále. Svetlá na stenách svietili do oranžova a chladné steny vyzerali teplejšie. Sedel som pri stole s tmavo hnedou doskou, ktorého nohy sú vlastne šijací stroj. Hojdal som sa na starej stoličke keď vošiel môj otec. Keď kričal, kričal som aj ja, keď nadával, aj ja som. Až kým nespravil to na čo som bol vždy patrične citlivý. Rázne silou bez rozmyslu zabuchol môj notebook zobral káble ktoré samozrejme vytrhol so siete a odišiel. Zúril som, bolo mi do plaču ale keďže to už dlho nedokážem, tak som len rozpačito pokračoval v práci.
Nebol som zaťažený na svoj notebook. Existujú veci, ktoré vám pripomínajú niečo čo ste niekedy dokázal. Symboly seba. Akési totemy. Niečo čo je celé vaše a nikoho iného. A v tomto prípade ma naštvalo aj to, že on mal znovu navrch, pretože mi naň požičal? Ach. Tu sa môj príbeh končí. Bez pocitu viny. Pripravený ďalej vzdorovať. Až si raz vybojujem svoju osobnú slobodu. Tak do boja!