reklama

Keď som bol malý nenávidel som cestovanie.

Neobsedel som na jednom mieste päť minút nieže niekoľko hodín. Teraz cestujem bežne. Každý týždeň do školy v nedeľu alebo pondelok ráno. V autobusoch sa väčšinou nič nedeje. Pred nedávnom som už v noci o tretej stál na zastávke v Banskej Bystrici. Ľudia ešte neprebudený pomaly prichádzali. Žena ktorú stretávam už dlhý čas prichádza na zastávku. Má dlhé blond vlasy a určite nie je vyžšia ako ja, vlastne je celkom drobná. Nosieva oblečené svetlo-modré rifle a nejakú čiernu, alebo hnedú koženú bundu.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)
Obrázok blogu
(zdroj: Igor Šovčík)

V tvári je štíhla. Má zelené oči, a ako doplnok k nim má aj úplne mačací výraz. Proste mačka. Tvári sa trochu opovržlivo, ale občas v jej očiach zbadáte záblesk akejsi nepoznanej hravosti. No v podstate to je úplná mačka. Na zastávku ju chodí odprevadiť muž. Je od nej aspoň o dvadsať rokov starší. Ale aj napriek tomu mu nechýba elegancia Seana Conerryho. Má šedivé na krátko ostrihané vlasy a decentnú briadku. V podstate dĺžka jeho vlasou súhlasí s dĺžkou brady. Tvár ma úzku a jemne zbrázdenú mimickými vráskami. Výzorom aj trochu pripomína Seana Conerryho. Oblečený býva v luxusnom oblečení, ale teda väčšinou v čiernom. V ruke drží dáždnik. Za každých okolností. Čierny ambrel s drevenou rúčkou.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Stoja tu úplne nové tváre. Mladík so svojou matkou, ktorá ho určite prišla iba odprevadiť. Dievča so svojim frájom, ktorý dáva priateľke posledné bozky pred tým ako nastúpi na autobus. Ostatné šedivé postavy začínajú vychádzať s temných kútov nádražia a stavajú sa do hlúčika, ktorý sa kopí pri dverách do autobusu. Stojím medzi ľuďmi a je mi patrične teplo. Kontrolujem si zavše vrecká. „POZOR, vreckový zlodeji sa snažia vytvoriť umelú tlačenicu“ tento nápis som si čítal nalepený kdesi v autobuse MHD.

Pohodlne sa usadiť v autobuse vyžaduje aspoň dva roky praxe a trochu bezohľadnosti. Na šťastie ani jedno mi nechýba. Sklopím si dve sedačky a už ležím. V Nitre sa vždy automaticky zobudím skontrolujem či si niekto nepotrebuje sadnúť a potom spím ďalej.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Tú noc som však sedel pri dievčati ktoré sa na mňa pekne usmievalo. Nie stále, iba občas. Cesta bola dlhá a kde-tu sme stáli. Zo zadku sa ozýval zvuk motora, ktorý sem-tam prehlušil chrapľavý nádych jedného cestujúceho. Celým autobusom jemne triaslo a všetkých kolísavá jazda uspávala. Väčšinou spím už po niekoľkých minútach no teraz to nešlo. Ktosi za mnou si začal spievať. Chvíľu som len počúval a analyzoval. Bol to človek z východu. Spieval zrejme po kórejsky. Neznelo to totiž ako dunivá japončina a ani ako úplná čínština. Po chvíli som sa otočil. Na pár sekúnd. Bol to obyčajný biznis muž. V okuliaroch s hrubým rámom sa zasnene díval oknom do neznámej tmavej mihotavej krajiny.  Otočil som sa naspäť, s úsmevom, ktorý si všimla aj moja spolu sediaca. Takisto sa usmiala. Chlap pri inom okne celý v bielom s bielymi vlasmi. Pozeral sa do okna a rozprával sa zo svojím odrazom. Niekedy kričal. Bol to starý pán s guľatou hlavou a malými očami. Prsty n rukách mal nafúknuté ako barokový anjel. Občas sa obzrel a tváril sa trochu nahnevano. Inokedy som ho zazrel s blaženým výrazom. Dievča vedľa mňa zaspalo na mojom pleci. Nezobudil som ju. Sedel som takmer nehybne a pozoroval som priestory autobusu. Azúrové rúry ktoré slúžili na držanie boli v noci úplne čierne. Pri šoférovi svietilo na strope jedno červené svetlo. Osvetľovalo objekty a ľudí na blízku. A dotváralo očarujúcu atmosféru. Zastavili sme kdesi za Žiarom na čerpačke. „Dvadsať minút pauza“, oznámil šofér polohlasne. Dievča sa zobudilo. Vysvetlil som jej ako zaspala a že som ju nechcel budiť a vybehol som von s autobusu. Bolo chladno. Mal som na sebe čiernu tenkú bundu a čierne menšestráky. Káva, nejaká bageta a tak. Čas ubehol rýchlo. Päť minút do konca prestávky si z diaľky prezerám parkovisko plné kamiónov. Mesiac bol krvavý.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Autobus s hrmotom naštartoval. Muž v bielom pokojne priadol opretý o okno. Biznismen už nespieval, spal. Dievčaťu vedľa mňa pomaly padala hlava smerom k môjmu plecu. Autobus ma pomaly ukolísal. Precitol som až na zastávke v Bratislave. Noc už skončila. Všetci vystúpili a rozliezli sa svojimi smermi. Ešte stále bolo chladno ale slnko ma už hrialo od chrbta. A tu sa táto cesta končí. A začína nová.

Igor Šovčík

Igor Šovčík

Bloger 
  • Počet článkov:  18
  •  | 
  • Páči sa:  0x

heh... je pekné dúfať, že si to niekto prečíta... :-))Baví ma to, je to relax..zábavka.. Zoznam autorových rubrík:  UmenieSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu