Raz mi moja prastará mama rozprávala príbeh. Bola to stará žena už od môjho narodenia. Pamätám si ju s čepcom na hlave a hrubými, slabo hnedými kostenými okuliarmi. Nosila hnedú alebo inú zemitú sukňu. Na rukách mala prastaré zlaté hodinky. Nenosila náušnice. A nemala ani zlatý zub, ako moja babka, myslím. Bola to charakteristická prastará mama. Nebola chudá, ale nebola ani tučná. Bola to žena, ktorá celý život pracovala a skoro nič iné nepoznala. Ako malý som jej sedel na kolenách a ona mi rozprávala. Raz bola zo ženami hrabať seno kdesi v Cudeniciach( do dnes neviem čo to znamená a kde to je). Schyľovalo sa však k búrke a ženy sa pobrali domov. Ona zostala pretože chcela dať seno do stohov aby...(neviem prečo, ale zrejme sa to zvykne robiť zo senom keď má pršať.) Bola neďaleko od ovocného sadu. Už-už mala všetko hotové, keď začalo pršať. Zobrala hrable a ostatné náčinie a vybrala sa popri sade domov. Keď bola pri veľkej košatej jabloni z oblakov vyletel blesk a jabloň rozčesol na dve.
Už bolo po daždi, keď ju našli. Ležala kúsok od spadnutej polky stromu. Po chvíli ju prebrali. Keď udrel do stromu blesk musela stratiť vedomie. „Čo potom stará mama?“ pýtal som sa vždy. „ Potom, sa už nič nedialo drahé dieťa“ odpovedala mi potichu. Ale občas pripojila historku. Pravú babičkovskú historku. Potom čo odpadla sa ocitla v tuneli na konci ktorého ju čakala jej matka a povedala: „ty sem ešte nepatríš, musíš sa vrátiť naspäť“. A vtedy sa precitla a nad ňou niekoľko vystrašených žien.
Neskôr tým bielim tunelom asi naozaj prešla, ale to bolo až omnoho neskôr.